Popis knihy

ZLOMENÉ ŠÍPY Pred tisícami rokov sav jednom kraji zrodila legenda. Bolo to na prahu vekov, keď moc na zemi mali prírodné živly. V tej dobe sa vládca búrok a vládca vetrov občas stretli nad malým ostrovom v stredeoceána azápasili. Ľudia sa radšej poskrývali do svojich domov, lebo na zemi sa dvihol víchor, ktorý prevracal stromy,oblohu križovali blesky zapaľujúce strechy a vzduchom otriasali burácajúce hromy, až sluch zaliehal. Po jednom zvlášť búrlivomzápasení si vládca vetrov a vládca búrok všimli, akú spúšť tam dolu narobili. Stromy vytrhnuté aj s koreňmi, stodoly zhorené,záhrady spustošené. Zahanbili sa za svoje vyčíňanie a chceli sa ľuďom ospravedlniť. Zleteli na svojich drakoch ku kráľovskému palácu a podarovali kráľovi ostrovadva šípy. Strieborný, ktorý prinášal vietor rozháňajúci mraky. Zlatý zas po vystrelení do oblohy prinášal dážď.Pridali aj obrovských luk, ktorý dokázali napnúť len najsilnejší mládenci kráľovstva, a odleteli späť do oblakov. Ľudia sadarom potešili a vládcom živlov odpustili. Dlhé roky žili v pokoji a dostatku, lebo mali vždy krásne počasie, bohatú úrodu a ich dobytok mal stále zelenú pašu. Raz sa však vládcovia živlov opäť pochytili a na ostrove zúrila strašná búrka s krupobitím a víchricou. Krupobitie zničilo úrodu a víchrica poodnášala strechy z domov. Kráľ ostrovasa tak nahneval, že vytiahol vzácne šípy a vyhodil ich na nádvorie hradu. Šípy pri dopade na kamennú dlažbu zazvonili a rozlomili sa na polovice. Živly začuli prenikavý cvengot lámucich sa šípov, prerušili zápas a prileteli na hrad. Keď videlizlomené šípy, veľmi sa urazili. Vládca vetrov zobral úlomky a rozfúkal ich na všetky svetové strany. „Len ten, kto vystrelí šípy opäť k oblohe,môže vrátiť ostrovu život,“ zaburácal ešte a zmizol vysoko v oblakoch. Potom vládcabúrokzobral obrovskékladivo,ktoré mal na rozbíjaniemrakov, a udrel ním do najvyššej hory ostrova. Tá sa zatriasla, otvorila a zútrob zeme vytryskla žeravá láva, dym a popol. Po zemi sa plaziljedovatý plyn a zabíjal všetko živé, čo mu prišlo do cesty. Ľudia pred ním utiekli na lode, len kráľ sprevádzaný malou hŕstkou bojovníkov sa ponáhľal do svätyne, kde čarodejník Vaden strážil knihu poznania. „Čo bude ďalej, Vaden? Je koniec? Zmizne náš krásny ostrov pod nánosmi popola, lávy a kameňov?“ spýtal sa nedočkavo kráľ strážcu svätyne. Vaden pozrel smutne na kráľa. Zobral do rúk knihu poznania a otvoril ju. Na čistej stránke sa objavili písmená, ktoré sa spájali do slov a tie sa ukladali do viet. Vaden čítal a kráľnetrpezlivo pozeral do knihy ponad jeho plece. „Šípy vás neopustia, musíte im dôverovať. Keď sa zavŕšia dni posledného svedka, samé si nájdu svojich nositeľov a ostrov opäť ožije. Aj malý kúsok z nich odvanie jed a brána k záchrane sa pootvorí.“ Kniha prestala písať aVaden ju zatvoril. „Ostrov musíme opustiť. Onedlho bude celý zamorený jedovatým plynom, ktorý chrlí sopka. Zachováme odkaz pre budúce generácie a tiesa na ostrov vrátia. Viac urobiť nemôžeme,“ povedal ešte, zabalil knihu a vložil ju do priečinka vytesaného v stene svätyne. Posunul malý kamienok a stena sa zatvorila. „Tu je v bezpečí až do doby, kým ju nebude treba,“ poznamenal ticho pre seba, a potom sa už všetci ponáhľalina breh, kde ich čakali člny. Kráľ s družinou vystúpili na loď vo chvíli, keď kúdoly jedovatého plynu z hory vstúpili do mora. Lode vyplávali na svoju smutnú púť a ľudia z malého kráľovstva na prekrásnom ostrove sa rozpŕchli po svete...