Popis knihy

Kniha je bilingválna so zrkadlovou tlačou slovenského a francúzskeho textu na protiľahlých stranách. Na 237-mich stranách je 25 cestovných príbehov a úvah z celého sveta rozdelených do deviatich kapitol na jednotlivé témy – láska bez hraníc, mystériá ciest, globalizácia konzumu apod.. Tieto príbehy píše autor od roku 1990 a jednotlivo boli úspešne publikované a verejne prezentované už v Afghanistane, Arménsku, Bangladéši, Bosne a Hercegovine, Cypre, Grónsku, Indii, Litve, Macedónsku, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a USA; preložené sú aj do osemnástich ďalších jazykov. Podobná kniha cestovných príbehov má výjsť do konca roku v Indii v jazyku hindí. Text na zadnej strane obálky v slovenčine a francúzštine: Viackrát som sa v exotickej cudzine pristihol pri povznášajúcom pocite danej chvíle ani nie preto, že by som ju dokázal hneď naplno vychutnať, ale preto, že som sa už vopred tešil ako ju budem opisovať svojim doma. Aký dôkaz tých čarovných, či dramatických chvíľ som však priniesol domov? Spočiatku len suveníry, fotografie, časom aj stopy na tele ako sa o mňa príliš prudko obtrela krajina, ktorou som prechádzal. Ale dnes nie je čas na prezeranie fotografií, diapozitívov ani videa z ciest. Suveníry som rozdal, stratil, alebo ich zničili naše malé deti. Jediné čo mi naozaj zostalo a čo sa mi neustále, pri ktorejkoľvek spoločenskej príležitosti rozhovoru s inými, pripomína - sú príbehy. Cestovanie prežívame dva krát. Najskôr na vlastnej koži a neskôr v nespočetných obmenách rozprávania. Snáď nie je až také prekvapujúce, že to druhé prežívanie poskytuje často viac uspokojenia a potešenia. V rozprávaní už cestovateľ tiež nie je sám, môžu sa s ním zviesť toľkí, koľkí len chcú a majú chuť počúvať. Nasledujúce príbehy sú aj o tom, o tom všetkom... Plusieurs fois dans un pays exotique je me suis surpris à éprouver ce sentiment exaltant du moment, non parce que je pouvais le savourer pleinement tout de suite, mais parce que je me réjouissais d’avance de la façon dont j’allais le décrire aux miens à la maison. Mais quelle preuve de ces moments magiques ou dramatiques ai–je ramenée chez moi ? Au début, seulement des cadeaux–souvenirs, des photographies ; plus tard, des traces sur mon corps qui témoignaient d’une empreinte trop violente du pays que j’avais traversé. Mais aujourd’hui nous n’avons pas le temps de regarder les photographies, les diapositives ou les vidéos des voyages. La seule chose qui me soit vraiment restée et qui me vienne à l’esprit chaque fois que j’ai l’occasion d’en parler aux autres, ce sont les histoires. Nous vivons deux fois le voyage. La première fois à même la peau, et plus tard dans les innombrables façons de le raconter. Et il n’est probablement pas si surprenant que ce soit souvent cette deuxième fois qui apporte le plusde satisfaction et de plaisir. Quand il raconte, le voyageur n’est plus seul ; tous ceux qui veulent et qui ont envie de l’écouter peuvent voyager avec lui. Les histoires qui suivent racontent aussi cela, tout cela…