“Ak si sa ráno zobudil, tak to bude dobrý deň.”
Veta, ktorá by pokojne mohla byť sloganom.
Čítala som už veľa kníh z prostredia koncentračných táborov, a preto hrôzy, ktoré sa dejú ma už neovalia tak, ako kedysi. Ale táto kniha je iná. Napísaná z pohľadu človeka, ktorý mal v tábore “vyššie miesto”. A napriek tomu ostal človekom. Dobrým človekom.
Kruté podmienky, neľudské zaobchádzanie a neistota, či sa ráno zobudia… A aj v týchto podmienkach dokázala vzniknúť čistá a úprimná láska. Lale sa “dobrovoľne” prihlási do prác v tábore, aby ochránil svoju rodinu. Dostane prácu tetovača a vďaka svojmu postaveniu (dostáva viac jedla a je menej strážený) sa rozhodne vždy podeliť a pomáhať ostatným v tábore. Niekedy ani nevie komu pomôže, ale neskôr mu to zachráni život. V strašných podmienkach, ktoré Auschwitz mal, stretne svoju lásku Gitu. Vytetuje jej číslo (34902) a poruší svoje predsavzatie, že sa zásadne nepozerá smerom hore, k ľudom, ktorým dáva čísla…
“Pokúsi sa nedvíhať zrak. Naťahuje sa ku kúsku papiera, ktorý mu podávajú. Dievčina sa nemyká, no Lale vie, že jej spôsobuje bolesť. Keď skončí, drží jej predlaktie dlhšie, než je nevyhnutné a znovu sa jej pozrie do očí. Pri pohľade do nich sa mu zdá, že mu srdce prestalo biť a zároveň sa rozbúšilo, takmer ako keby sa chcelo vyrvať z hrude.”
Kniha sa číta dobre, veľmi plynulo, nemohla som ju odložiť z ruky. Dej je pútavý, nudiť sa určite nebudete. Občas som sa aj zasmiala, hoci skôr cez slzy….
Vieš čo, Tätowierer? Stavím sa, že si jediný Žid, ktorý vošiel do pece a vyšiel z nej po vlastných
Určite ju odporúčam všetkým, ktorí radi čítajú skutočné príbehy, ktoré nie sú prikrášlené a sú podané jednoducho. Tak, ako boli.
P.S. Lale svoj príbeh dlho tajil a až po smrti svojej manželky sa ho rozhodol zverejniť. Premýšľam, či by sa Lale a Gita stretli aj keby nebolo Osvienčimu. A vôbec, viacerí títo ľudia. Ktovie. Asi je v živote všetko tak, ako má byť.