Recenzia: Mengeleho dievča

Pre Čarovnú poličku napísala Eliška Holienčiková

Bola som Mengeleho dievča. Jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré to prežili. A možno som jediná, ktorá ho porazila – on a jeho tím mi robili veci, po ktorých by som už nikdy nemala spoznať ten najväčší dar – držať v náručí vlastné dieťa. Porazila som ich dvakrát. Mám dve skvelé dcéry

Sú knižky, ktoré vás pobavia alebo rozplačú. Alebo vo vás nezanechajú žiaden dojem. Nuž, ale to rozhodne nie je prípad Mengeleho dievčaťa. Dlho som si knižku chcela prečítať bol okolo nej veľký knižný boom a popravde, keď som sa k nej dostala, nevedela som ju dať z ruky. Čítala som si na všetkých možných aj nemožných miestach.

Mengeleho dievča je silná kniha. Dojme aj dospelého muža. Je hrozná, je poučná. Čítala som dokonca vyjadrenia o tom, že by sa mala stať povinným čítaním pre stredoškolákov. Súhlasím. Ani zážitok z exkurzie v Osvienčime mi ani z kilometra nedokázal priblížiť hrôzy, o ktorých som čítala v knihe. Osobne som si po nej prečítala ešte dve knižky s takouto tématikou a čítam o holokauste ďalej. Mala som momenty, keď som sa po odložení knižky na pár minút (aby som sa vydýchala) dokázala tešiť z teplej postele a vody.

Lebo táto knižka nič nezľahčuje, ale ukazuje koncentračný tábor v jeho pravom svetle, z pohľadu ženy…

Ak ste citlivá povaha, vezmite si aspoň dvoje vreckovky. Ale naozaj. Lebo každá jedna strana odkrýva toľko bolesti a lásky…

Každému odporúčam si prečítať si Mengeleho dievča. Hoci je ten názov trošku zavádzajúci a o Mengelem sa nedozviete toľko, nie je to o tom. V knižke sa mieša história, láska a nádej. Lebo bez nej by hlavná hrdinka príbeh neprežila.