Recenzia: Môj druhý život

Pre Čarovnú poličku napísala Eliška Holienčiková



My sme deti zo stanice Zoo je kniha, ktorú dám prečítať svojim deťom povinne. A potom, ako som si prečítala aj jej “pokračovanie” som si istá, že aj to. Deti zo stanice plus mínus končia dobre, Christiane je “čistá”. Pár mesiacov… A potom to začne znovu. Ten kolobeh sa asi nedá zastaviť. Nie tak veľmi ako v mladom veku, trošku sa otrkala a pozná lepšie svoje hranice. Hoci, je to len uhol pohľadu.

Kniha je autentická, a Ch. je ozajstnou majsterkou slova. Bez servítky a otvorene. Ružové okuliare rozhodne nehľadajte, a tentokrát dostaneme súpis zážitkov, ktoré sa jej stali po uvedení knihy a filmu. Žúr s Van Halen (kokaínový), pokec s Davidom Bowiem (ktorý je hviezda filmu). Bary, žúry, zvláštni ľudia a pochybné byty. Život v Grécku. Väzenie?! A narodenie syna. Môj syn (Philipp) je to najlepšie, čo sa mi kedy mohlo stať, hovorí Christiane.

Plus, srdcervúci príbeh o tom, ako jej syna odobrali (a nie, tentokrát nešlo len o drogy) mi vohnal slzy do očí. Verila a dúfala som, že je to “len” na nejakú dobu, ale Ch nesklamala a spadla do závislosti znovu. Na knihu som čítala veľa-preveľa zlých recenzií a pokiaľ sa vám nechce lúskať znovu omyly a chyby, ktorých s Ch, dopustila, nečítajte to. Ale… pokiaľ chcete vedieť čo sa dialo ďalej, dajte knihe šancu.

„Třicet pět let, a ještě jsem neumřela. Koho by kdy napadlo, že se dožiju jednapadesáti let?“


P.S. Sama neviem, či veriť, že už nefetuje. Ale ľudia by mali dostať druhé šance. Niekedy aj tretie a štvrté. Tak dúfam…
P.S.2 Čakala som, že nám povie, že je s Detlefom. Ale jediné, čo som sa dozvedela, je, že po detských láskach nepátra. Škoda.