Nasleduje taká menšia spoveď. O tom, ako som si čítala šlabikár a snažila sa prísť na to, ako čítať potichu. O tom, ako ma naši neuplácali sladkosťami, ale knižkami (a to teda bolo drahé :) ).
To, že som knihomoľka závislá na písmenkách v knihách alebo časopisoch, som zistila už veľmi dávno, asi pred 20 rokmi. Naučila som sa, že čítať sa dá aj potichu, aby nikto nevedel, že lúštim písmenká v knižke “Večer ide Tinka, bez reptania spinkať!” Presedela som dlhé hodiny v izbe, vonku svietilo slnko a zvonček zvonil - deti ma volali hrať sa. Vždy som pošepla ockovi, že povedz, že musím upratovať. A tak som ďalej čítala… rozprávky, harlekýnky, steelovky, tínedžerské knihy, povinné čítanie a tak podobne. Na každý sviatok som vždy dostala knižku. A moja mama mala vždy perfektný vkus, nikdy mi nekúpila knižku, ktorá by sa mi nepáčila.
A aj vďaka čítaniu som mala z diktátov samé jednotky. Nikdy som sa nepomýlila v ypsilone ani jote. Ak to bolo v knihe napísané správne, pamätala som si, ako sa to píše. Horšie sú čiarky, a verte mi, aj s nimi bojujem. A vďaka čítaniu som písala super slohy. Nikdy sa mi nestalo, aby som nevedela na akúkoľvek tému napísať aspoň stranu. A áno, jednotiek bolo ako maku (lebo som písala slohy aj iným spolužiakom).
Potom som si začala písať príbehy a snívať o vlastnej knižke. Podarilo sa aj to. Knihy ma sprevádzajú celý život, otvoríte mi kabelku a nájdete knižku alebo aktuálne čítačku - ale to len preto, lebo na dlhé cesty tam zmestím veľa kníh.
Pamätám si presne ten deň, kedy mi kolega Ľuboš napísal o nápade na Čarovnú poličku. Ako knižná maniačka, som bola nadšená. A hoci nerobím s knižkami manuálne, vždy sa teším, keď spoznám nových knihomoľov, či už z našich sociálnych sietí alebo aj osobne.
A tak som Eliška z Čarovnej poličky, ktorá chce, aby nás knihomoľov bolo viac. Lebo čítanie je super!