Popis knihy

Spln mesiaca. Tma. Husté kríky a vysoké stromy. Utekala. Letné šaty jej povievali okolo nôh a rozpustené vlasy jej bránili ešte viac vo výhľade. Potkla sa a spadla. Cítila za sebou smrť. Postavila sa a znova utekala. A potom znova ďalší pád, akoby ju neviditeľná sila hodila na zem. Nebola schopná sa pohnúť. Obzrela sa, ale nevidela nič. Nejakým záhadným zmyslom, ktorý doteraz nepoznala, cítila, že je niekto za ňou. Ten niekto jej zablokoval nohy. Akoby jej zrástli so zemou. Začala sa plaziť po zemi nedbajúc, že si zodiera ruky, ktoré sa kĺzali po drobných konároch stromov. Nedbala na bolesť, keď sa jej obrovský špicatý úlomok vodral pod kožu ruky. Cítila, že tentokrát nemôže zaváhať. Musí sa dostať do bezpečnej vzdialenosti ako najrýchlejšie vie. Kde však bola bezpečná vzdialenosť? Mohla sa schovať pred zrakom toho, ktorého nevidela, iba cítila jeho pohľad na sebe? Zrazu zistila, že nemôže už ani liezť ďalej. Akoby stálo pred ňou akési neviditeľné zrkadlo, za ktoré nemohla vidieť, ale v ktorom videla približujúcu sa postavu človeka. Človeka? Skôr by bola povedala, že to bola bytosť, akoby z iného sveta, ale mala ľudské prvky. Bola zahalená celá v čiernom. Na sebe mala dlhý čierny plášť, vlasy jej povievali okolo tváre v jemných kučerách. Spoznala ho. Vystrel ruku a oblasť preťalo úzke svetlo, ktoré sa rozširovalo, až osvietilo celú krajinu. Videla nádherné zelené košaté stromy, slnko svietilo vysoko na obzore. Kam len oko dovidelo, všade bola zelená stráň plná prekrásnych farebných kvetov. Cítila ich vôňu. Počula spev vtákov. Neviditeľné okovy poľavili a ona sa pomaly postavila na nohy a nechala sa splynúť s tou krásou, akoby bola jej časťou. Uzol z vlasov sa jej uvoľnil. Letný vánok zachytil jej kučery a čuchral ich. Cítila slnečné lúče na tvári, vánok vo vlasoch a ešte čosi... Pocit, ktorý ešte predtým nikdy nepocítila a nevedela, kde ho zaradiť. Pozrela sa na neho. Usmieval sa. „To všetko môžeš mať.“ Riekol. Conny iba zdvihla obočie. Nerozumela kam mieri. „... ak mi dáš svoju dušu.“