Jaro Filip: Človek hromadného výskytu
- Jazyk: slovenský
- Žáner: Životopisy
- Počet strán: 248
- Rok vydania: 2001
Jaro Filip: Človek hromadného výskytu
- Jazyk: slovenský
- Žáner: Životopisy
- Počet strán: 248
- Rok vydania: 2001
Na túto knihu čaká momentálne 13 čitateľov
hilkovicka, hartmanka, singerovaveronika, micht, dominik, peter.rosko, vknr, dom.dankova, rasto, januska1511 ...
Aktuálne túto knihu ponúkaju 3 čitatelia
komixx0, klausoveklenoty, hartmanka
Chcem tiež predať túto knihu
Chcem si kúpiť, pošlite mi notifikáciu o novej ponuke
Popis knihy
Hudobník, herec, režisér a moderátor Jaro Filip, ktorý predčasne zomrel na následky infarktu v júni 2000, bol neprehliadnuteľnou postavou slovenskej kultúry i spoločenského života. Známy hudobný publicista Marian Jaslovský sa podujal nazmapovanie Filipovho života a tvorby. Jaro Filip bol komplexný tvorca mnohých tvárí. Hudobník, skladateľ, spevák, „bavič“, dramaturg, herec, scenárista, režisér, moderátor, internetový guru, pionier moderných technológií, uvedomelý občan, ktorý sa významnou mierou podieľal na pohyboch spoločnosti po roku 1989. Životopisná kniha Jaro Filip - človek hromadného výskytu obsahuje okrem autorského textu veľké množstvo rozhovorov - výpovedí spolupracovníkov, priateľov a rodinných príslušníkov (viac než 30 rozhovorov), pričom zachytáva aj atmosféru doby a society, v ktorých sa Filip pohyboval. Nechýbajú dobové pramenné materiály, výstrižky a citáty z tlače, internetové texty, podrobná diskografia, filmografia, kalendárium, fotografie. Jaroslav Filip v(22. 6. 1949 – 6. 7. 2000) Absolvoval štúdium klavíra na konzervatóriu a filmovej a televíznej dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Hral na bratislavskej Poetickej scéne a v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Bol vyhľadávaným autorom scénickej hudby a divadelných piesní. V rokoch 1981 – 1984 spolupracoval so skupinou YPS. S Dežom Ursinym nahral ako hráč na klávesové nástroje deväť z dvanástich albumov. Vášnivý fanúšik počítačov, počítačových hier a internetu. Marian Jaslovský Jeden z najvýznamnejších hudobných publicistov na Slovensku, držiteľ Ceny hudobnej akadémie za publicistickú činnosť, autor bestselleru Dežo Ursiny: Pevniny a vrchy (1997), redaktor renomovaného internetového magazínu inZine, spolupracovník mnohých periodík, editor CD reedícií. Ako hudobník hral a nahrával s mnohými slovenskými umelcami. Autorov predhovor ku knihe Na Jara Filipa málokto hľadel z úctivej vzdialenosti. Odstupu vlastne ani nebol schopný. Pre kolegov, kamarátov, poslucháčov a divákov bol predovšetkým človek, ku ktorému je odvšadiaľ blízko, priateľská bytosť páchnuca človečinou vo svete, ktorý je, ako sa často zdá, určený pre iných ako vnímavých, citlivých a premýšľajúcich ľudí. Pesničky, albumy, scénickú hudbu, relácie, rozhovory, články či klávesové party sypal z rukáva a popritom sa venoval ďalším horúčkovitým činnostiam. Bezbrehá hyperaktivita, ktorou prekypoval, občas v mnohých vyvolávala pocit, že ho je akosi veľa, že by mohol šetriť svojou tvárou a nápadmi. Až jeho smrť, ktorá bola nečakanejšia než čokoľvek iné, naplno ukázala prázdnotu, ktorú po sebe zanechal v nespočetných oblastiach. Jaro je dnes národný poklad. Nie je ľahké zmapovať všetky sféry jeho pôsobenia. Nebol to človek intenzívneho ponoru, ale extenzívneho záberu, spontánnych reakcií a improvizácie. Mal niekoľko vrstiev: excelentný hudobník, usmiaty entertainer, glosátor udalostí, počítačový fanatik, homo politicus, občan. Možno preto si ho privlastňujú viaceré society, ktoré si ho žiarlivo, a niekedy až nekriticky strážia. Jaro sa pohyboval v mnohých zaujímavých spoločnostiach, ktoré ho vytvárali a ktoré vytváral. So svojimi ľuďmi bol previazaný do siete živšej ako jeho milovaný internet. Táto kniha má byť o ňom a jeho svetoch. Úryvky z výpovedí Ľubo Filip, brat Jara Filipa Veľmi dobré spomienky mám na neho, keď sme spolu bývali v Krasňanoch, v robotníckom hoteli, v sedemdesiatom šiestom – siedmom roku. To sme už boli dospelí muži s rodinami. Vtedy sme robili strašné srandy, hrali sme celé dni a celé noci hru na tresty – šípky alebo gulečník. Kto prehral, musel si vytiahnuť trest. Mali sme tri kategórie trestov – telesné, žalúdočné a potupujúce, zahanbujúce. Boli to naozaj drsné veci. Keď sme hrali šípky a niekto prehrával a urobil sto drepov alebo tridsať klikov, už nemal šancu ani trafiť terč, tak sa mu triasli ruky a potom, samozrejme, prehrával ďalej. Žalúdočné tresty boli také, že sme zamiešali s vodou všetko, čo sme našli v kuchyni: korenie, soľ, papriku a podobne. Pohár sme, samozrejme, museli vypiť pri záchode, lebo to sa inak nedalo. Potupné tresty boli napríklad také, že sme v detskom pavúku, v ktorom sa deti učia chodiť, museli trikrát obísť blok. Bola tam aj piváreň, kde sa sedelo vonku, ľudia nechápali, o čo ide. Alebo sme museli chodiť s reproduktorovou bedňou na pleci okolo baráku a spievať „týden končí, jé jé jé jé“. Alebo Jaro recitoval pri fontáne, hneď pri ľuďoch, ktorí pili pivo, celú báseň Mor ho tak, aby sme to počuli až na tretie poschodie, kontroloval som to z balkóna. Zháňali sme chlieb o druhej ráno. Žehličkou sme žehlili koľajnice električky tri zastávky v kuse. Alebo sme kládli kocky cukru na koľajnicu v pravidelných intervaloch. Týchto trestov sme sa strašne báli. Ja som napríklad dostal trest zohnať kamienok do zapaľovača od policajtov u Dvoch levov. V tom čase to bola samovražda. Musel som doniesť buď kamienok, alebo potvrdenie, že ho nemajú. Nejako som im to vysvetlil, doniesol som potvrdenie, ale boli takí zlatí, že nadránom, keď išli okolo nášho domu – podľa občianskeho vedeli kde bývam – nás videli svietiť, zaklopali a ten kamienok nám doniesli. Peter Belan spomína na časy Divadla U Rolanda Raz sme boli na turné po českých krajoch. Hrali sme v Brne. Sedeli sme po predstavení s Jarom Filipom a Ivanom Hudecom v reštaurácii a s Jarom sme si objednali kávu. Hudec to komentoval, že piť kávu je blbosť. Hovoril, že on môže vypiť káv koľko chce a nič mu to nerobí. Jaro hovorí – napríklad koľko? Hudec na to, že aj sto. Tak sme uzavreli stávku, že keď vypije sto káv, tak to zaplatíme my, a ak nie, platí si ich on. Zavolali sme čašníka. Jaro sa ujal slova, takéto situácie miloval. Hovorí – chceli by sme si objednať kávu. Nech sa páči, páni, hovorí čašník. Ale my by sme si chceli objednať väčší počet káv. Koľko? – pýta sa čašník. Jaro si to vychutnal: STO. A že ich chceme naraz. Čašník musel ísť do skladu vyfasovať šálky. Doniesol ich na dvoch obrovských táckach a položil na vedľajší stôl, všetci hostia pozerali ako blázni. Vypil ich dvadsaťtri a dostal halucinácie, báli sme sa, že nám zomrie. Potom som prišiel domov a v literatúre som si našiel, že keby boli tie kávy poctivé, tak nemôže prežiť ani tých dvadsať tri. Našťastie, čašník zacítil príležitosť a urobil ich slabé. To už sme boli vyštudovaní doktori, boli sme takíto blbí. Milan Lasica Zažil som ho na niekoľkých zájazdoch, spolu sme boli v Skopje, v Amerike, Štokholme, Helsinkách, a nikdy som nezaznamenal, že by spal. Keď sme boli v Amerike, povedal, že je to krajina, v ktorej by okamžite zostal, pretože si myslí, že by sa tam uplatnil. Myslím si, že mal pravdu. Okamžite vycítil, že je to krajina pre neho. Labuda vtedy hovoril, že by tam nemohol žiť, a všetky tie reči, ktoré sa hovoria, keď sa človek dostane do cudzieho prostredia. Jaro hneď videl, že je to jeho parketa. Bol veľmi impulzívny – akonáhle dostal emocionálny podnet, väčšinou keď ho niečo naštvalo, robil rozhodnutia ešte predtým, než tá emócia doznela. Niekedy rozhodnutiami predbiehal racionálne úvahy. V osobnom styku bol úžasný jeho neuveriteľný zmysel pre humor. Mal skvostné momentálne nápady. Aj keď nemal dobrú náladu, humor vždy zvíťazil a vždy mu niečo vtipné napadlo a povedal to, aj keby panovala neviem aká smutná nálada, aj keby bol neviem aký otrávený. Mimochodom, vyzeral permanentne otrávený, ale bol pravdepodobne otrávený iba nikotínom. Pamätám si, že raz mal vážny záchvat, hovoril, že srdcový, lebo sa asi hodinu nedostal k cigarete. Boli sme v lietadle alebo neviem kde. Prišlo mu až zle, že nemôže fajčiť. V divadelnej šatni sme strávili niekoľko stoviek večerov. Ešte za komunizmu sme si – Julo Satinský, Jaro a ja – krátili chvíle pred predstavením, cez prestávku a po predstavení tým, že sme vymýšľali protikomunistické popevky na rôzne existujúce svetové hity. Pridal sa k nám aj Milan Kňažko, ktorý sa rád prezentoval ako básnik. Pamätám si, že vymyslel text „Ej, tak som si pomyslel na straníckom poste“. Každý večer pribúdali nové texty, možno by z toho vznikol aj celovečerný program. Vtedy som sa do divadla vyslovene viac tešil na tieto chvíle, než na predstavenie. Juraj Nvota Môj intímny vzťah s Jarom prebiehal cez muziku. To sú chvíle, keď režisér a hudobník trávia noci v hudobnom štúdiu a tými slabými slovami, ktorými sme vyzbrojení, sa dohovárajú o pocitoch. Jaro mal mimoriadne nadanie ponúkať a schopnosť počúvať. Hoci by ma vedel veľmi ľahko zahnať do úzkych, nebol nikdy agresívny. Vždy mu záležalo na tom, či sa mi to páči, bol zvedavý na môj názor. Boli situácie, keď sme prerobili kompletne celú hudbu. Takto sme prerobili za dve noci hudbu k Dušičke. Akoby nesledoval seba, ale druhého človeka. Snažil sa byť pre druhého kvalitný partner. Nebol komponista, ktorý si urobí svoje, dupne si a presadí si to. Nemanipuloval ostatných do svojho videnia. Jaro mal neuveriteľnú odvahu. Bál sa iba skočiť do vody a plávať. V iných oblastiach to robil bez problémov. Bol som prítomný pri jeho skoku do herectva, do réžie. Všade obstál. Myslím, že keby aj skočil do tej vody, tak je prekvapený, že vie plávať aspoň natoľko, aby sa neutopil. Bol to veľmi intenzívny človek. Keď vstúpil do vzťahu, tak sa mu oddal úplne celý. Bol možno niečo ako malé dieťa. Potom prišiel strih a oddal sa niečomu ďalšiemu. Takto pochodil niekoľko druhov umenia, niekoľko profesií, veľmi veľa priateľov, priateliek... Na tej rozlúčke som si uvedomil, že to nie sú anonymní ľudia, ktorí prichádzajú zo slušnosti, ale všetci, ako sme tam boli, sme sa Jarom pracovne alebo osobne o seba ľudsky obtreli. Tóno Kubasák, hudobník Dá sa povedať, že hral simultánku na viacerých šachovniciach. Neprenášal problémy z jednej šachovnice na druhú. S každým hral svoju partiu. Ostatní väčšinou netušili, že sú súčasťou simultánky. Hral veľmi úsporný štýl šachu, poznal dobre štýl hry svojich partnerov, a preto to na mnohých pôsobilo ako priateľstvo. Keby do toho začal motať city a pocity, toľko šachovníc by nezvládol. Na mnohých mohol pôsobiť ako dosť neosobný človek, ktorý nikoho nepustí pod svoju kožu. Toto všetko pre mňa neznamená nič zlé, nie je to vychcanosť, pretože Jaro ľudí nikdy nezneužíval, vždy to bol pre každého obojstranne výhodný vzťah. Neviem, prečo si zvolil túto simultánku, lebo väčšina z nás hrá len na jednej šachovnici. Ale keď už si zvolil tento spôsob života, inú možnosť nemal a iba vďaka tomu sa dožil aspoň takého veku, akého sa dožil – inak by sa zbláznil už oveľa skôr. Jednotlivé oblasti života mal striktne oddelené. Veci z jednej nepresakovali do druhej. On naozaj žil viac životov. Jeden človek vedel o ňom toto, druhý niečo iné. Problémy v jednom živote by zvládal ľavou zadnou, ale keď sa mu vyskytli vo viacerých životoch, tlačil ich pred sebou ako buldozér, až raz motor zlyhal. Bol to výborný kamarát a výborný kolega, ale priateľstvo nijak extrémne nectil. Neviem, s kým sa bavil o svojich najhlbších problémoch, kde mal nejakú oporu. Zažil som od mnohých ľudí citové výlevy, od neho nikdy. Je to škoda, niektoré problémy by mu možno ubudli. Veď sa hovorí: radosť zdelená – dvojnásobná, bolesť zdelená – polovičná. Otázkou je, či to potreboval, či sa vôbec mal čas nad niektorými vecami zamyslieť. Myslím si, že to bol z jeho strany vedomý limit. Takisto nebol s nikým v konflikte – bolo to nepraktické.
Našli ste chybu?