Popis knihy

 Kniha o údržbe a skrášľovaní domácnosti prírodnými a inými tradičnými prostriedkami. Namiesto superčistiacich zázrakov z drogérie ponúka domácky pripravené čistidlá, leštidlá a voňavé zmesi.           Úryvok: Prepychový palác vo Versailles mohol byť legendárne špinavý, no košele a plachty sa museli na rozkaz kráľa Ľudovíta XIV. plákať v jazmínovej a pižmovej vode. Alexander Veľký dával prednosť myrte, Karol Veľký obľuboval na bielizni vôňu ružovej vody. Šáhdžahán, ktorý dal vybudovať Tádž Mahál, nariadil, aby jeho šperkami bohato zdobené odevy boli ukladané do skríň s vôňou pačuli. Mária Antoinetta a Napoleonova Jozefína po sebe rady zanechávali v palácových chodbách vôňu fialiek, kým Alžbeta I. ignorovala módne exotické vône dovezené zo Stredomoria a dávala si svoju kráľovskú nočnú a spodnú bielizeň prať v levanduľovej vode. Celá veda okolo drhnutia, vyvárania, žmýkania a žehlenia zostávala pre týchto škrobených predstaviteľov najvyšších kruhov tajomnou záhadou. Vôňa levandule sa spájala s čistením a parfumovaním šiat už od čias starých Rimanov (aj názov levandule je odvodený od latinského slova lavare, čo znamená umývať). Ešte v nedávnej minulosti bolo pranie veľmi namáhavou činnosťou, sprevádzanou mnohými rituálmi a poverami. Pôvodní obyvatelia Arnhemskej zeme, polostrova na severe Austrálie, využívali najrôznejšie rastlinky a z listov červeného jaseňa pripravovali surové mydlo na všetky účely. Vo Francúzsku si ľudia na vidieku pripravovali mydlo na čistenie vlny z plodov pagaštana konského. Anglické múzeá a špecialisti na konzervovanie historických textíli ešte aj v súčasnosti využívajú na čistenie cenných starožitných látok jemné, špinu absorbujúce penivé rastlinné saponíny obsiahnuté v mydlici lekárskej. Mydlica sa dodnes bežne používa v domácnostiach na Strednom východe. Je známa aj pod názvom herbe á foulon alebo valchárska hlinka. Má penivé listy a po Európe sa rozšírila z kláštorov v Nemecku a Francúzsku. Vysádzali ju v blízkosti textilných manufaktúr a používali ju valchári pri spracovaní vlny. Odviezli si ju so sebou aj kolonisti do Severnej Ameriky ako jednu zo základných úžitkových rastlín. Dostala tam názov, ktorý by sa dal preložiť ako „lavór mojej milej. V Anglicku až do roku 1865 podliehalo mydlo predávané v obchode vysokej dani, preto si ľudia väčšinou vyrábali mydlo doma z bravčového sadla a lúhu z drevného alebo rašelinového popola. Niekedy ho prifarbovali šťavou z červenej repy alebo mrkvy a navoniavali bylinkami. V austrálskom buši na prelome 19. a 20. storočia vyrábali ženy mydlo z čistého živočíšneho tuku, dažďovej vody, žieravého nátronu a strojového oleja.  Mnohé tradičné čistiace prostriedky – napríklad citrón na bielenie a kyselina šťaveľová obsiahnutá v rajčinách na odstraňovanie škvŕn, sú účinné a neškodia ľuďom, zvieratám ani životnému prostrediu. Súčasné prášky na pranie naopak obsahujú veľa škodlivých chemikálií: fluorové zjasňujúce prostriedky, zmäkčovače vody, bieliace zložky, ktoré sa viažu na ťažké kovy a môžu sa dostať do pitnej vody, fosfáty, ktoré ničia kyslík vo vode, a bieliace zložky s potenciálne karcinogénnymi organochlórovými vedľajšími produktmi.  Prototypom automatickej práčky bol možno námornícky zvyk ťahať špinavú bielizeň za loďou. Prvé naozajstné práčky boli ťažkopádne prístroje s veľkými betónovými závažiami na spomalenie vibrácií pri odstreďovaní. Pred zavedením závaží museli byť práčku priskrutkované o podlahu, aby „nepochodovali. Dnešný ekologicky zmýšľajúci spotrebiteľ sa nemusí vracať späť do minulosti, ale má možnosť vybrať si vysoko výkonný model s úspornou spotrebou energie i vody. Stojí to za úvahu, keď si uvedomíte, že priemerná práčka spotrebuje asi 100 litrov vody v jednom pracom cykle, čo je viac než dvojnásobné množstvo v porovnaní s ručným praním...