Popis knihy

Blbci majú šťastie.Hlúposť je dar od Boha.Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské...A tak podobne. Ľudia niekedy tvrdia, že najradšej by boli úplne sprostí, aby si neuvedomovali všetky hrôzy tohto sveta, lebo obmedzenci sa v živote menej trápia. Keby každý, kto vyslovil takéto želanie, mal možnosť naozaj osprostieť a zaradiť sa medzi tupcov, bez váhania by sa na to vykašlal. Veď kto by chcel byť terčom nadávok inteligentov a pozerať sa na svet pohľadom idiota? Nikto. Ale keď sa náhodou jeden taký nájde a ešte o tom napíše aj knihu...Úryvok: Sadol si na lavičku vedľa starého muža, ktorý sa opieral o palicu so striebornou rukoväťou. Muž mal na hlave sivý plstený klobúk s čiernou hodvábnou obrubou, nepatrne otočil hlavu k Antoinovi, potom znovu zaujal polohu unavenej stráže. Antoine pozrel tým istým smerom, chvíľu nič nevidel, ale keď prižmúril oči a zaostril, objavila sa pred ním mladá žena. Skúmala Antoina, sklonila hlavu a prezerala si ho, akoby bol nejaká socha, potom mu podala ruku. Reflex zdvorilosti mu kázal stisnúť ju. Chcel hovoriť, ale položila mu prst na ústa, pokynula mu, aby vstal a nasledoval ju. Vzdialili sa od lavičky aj od starca. „Hľadám priateľov,“ dievča pozrelo na Antoina a potom dookola. „Ako vyzerajú?“ „Možno ako ty. Vyzeral si dosť zaujímavo, keď si sedel na lavičke, tak som si povedala, že budeš chcieť byť mojím priateľom. Vyzeráš, že si dobrej kvality. Vynikajúcej kvality.“ „Vynikajúcej kvality... Ako by si hovorila o šunke.“ „Nie, nie o šunke, ja nejem mäso.“ „A svojich priateľov ješ?“ „Už nemám priateľov, sleduj ma trochu. Keď ti hovorím také šokujúce veci, musíš sa ma pýtať, prečo.“ „Agent mi zabudol poslať scenár. Takže... prečo?“ „Čo prečo?“ veľmi presvedčivo zahrala údiv. „Prečo už nemáš priateľov?“ „Spráchniveli. Nevšimla som si, že majú dátum spotreby. Na to treba dať pozor. Začali sa na nich prejavovať známky hniloby, dosť nechutné zelené škvrny. A čo hovorili, začalo naozaj smrdieť.“ „To môže byť nebezpečné.“ „Áno, mohli ma nakaziť salmonelou.“ „Hodila si ich do smetia?“ „Nebolo treba, sami sa vrhli do svojho debilného života.“ „Si prísna.“ „Prepáč, toto nemáš v texte, mal si povedať: «Si fantastická.»“ „Na poslednú chvíľu sa zmenil scenár.“ „Vždy sa všetko dozviem až posledná!“ Dievčina zrazu vstala a udrela sa do čela. S naširoko otvorenými očami a mierne zničene pozrela na Antoina. „Zabudli sme predstavovaciu scénu! Zabudli sme predstavovaciu scénu! Musíme to zahrať odznova. Poď, vrátime sa na lavičku.“ „Vieš,“ zastavil ju Antoine. „Môžeme sa predstaviť teraz a potom to prestrihať. Bude to kratšie.“ „Máš pravdu. Poďme chvíľu bez slova a predstavme sa. Akcia.“ Chodili po chodníčkoch parku, po trávnikoch, pozerali si stromy, vtákov. Počasie bolo príjemné, vzduch bol jasný, takmer sa trblietal. Ešte nikdy nebol september taký príjemný; naivne ignoroval prichádzajúcu jeseň, zostával verne na nohách a spaľoval posledné sily leta, akoby bolo nekonečné. „Och,“ povedala deva spontánne, „volám sa Clémence.“ „Teší ma,“ veselo povedal Antoine, „ja som Antoine.“ „Som rada, že ťa spoznávam,“ stisla mu ruku a po chvíľke ticha pokračovala, „teraz, Antoine, začneme od chvíle, keď si povedal, že som fantastická.“ „Povedal som, že si prísna.“ „Si nespravodlivý. Ty nikdy nikoho nesúdiš?“ „Snažím sa, ale je to ťažké.“ „Podľa mňa môžeme rozumieť aj súdiť. Súdime len na svoju obranu, veď kto sa usiluje pochopiť nás? Kto chápe tých, čo chcú pochopiť?“ „Lacenaire vravel, že jediní spôsobilí súdiť sú odsúdenci.“ „Dobre, takže my sme odsúdenci,“ povedala Clémence a rozhodila ruky. „Vždy som bola odsúdená, odmalička ma odsudzovali tiché verdikty. Pekné, čo hovorím, že?“ „Napríklad?“ „Napríklad, všetko. Celá spoločnosť je rozsudok proti mne. Práca, štúdium, moderná hudba, peniaze, politika, šport, televízia, manekýni, noviny, autá. To je dobrý príklad, autá. Nemôžem sa bicyklovať, kde chcem, chodiť, kam chcem, užívať si mesto: autá odsúdili moju slobodu. A smrdia, sú nebezpečné...“ „Súhlasím. Autá sú pohromou.“ Kúpili si cukrovú vatu. Trhali ružovú hmotu, štipkali, rýchlo ju zhltli a oblizovali si pery a prsty. „Ďalšia vec,“ povedala Clémence. „Myslím, že svet, samozrejme okrem tých sociálnotriednych vecí, je rozdelený na tých, čo chodia na párty, a tých, čo na párty nechodia. A toto rozdelenie ľudstva, ktoré pochádza zo strednej školy, pretrváva v iných formách po celý život.“ „Mňa nikdy nepozvali na párty.“ „Ani mňa. Báli sa, lebo som hovorila, čo som si myslela a myslela som si dosť zlého o mojich spolužiakoch. Skoro každého som neznášala. Bolo to geniálne. Ale teraz si už všimli, akí sme fantastickí a chceli by nás pozvať na párty pre dospelých a tváriť sa, že sa nič nestalo, že sme na všetko zabudli. Ale nie, my tam nepôjdeme.“ „Možno si len ukradnúť čajové pečivo a fľašku Fanty.“ „A dať im všetkým ranu do lebky baseballovou pálkou,“ názorne predviedla Clémence. „Dorazíme ich golfovými palicami, to je elegantnejšie.“ „Pôvabné a na úrovni!“ Vyšli z parku a stále sa rozprávali. Kráčali bok po boku, Clémence poskakovala, zbierala kvety, tlieskaním prenasledovala vtáky. Bola asi v Antoinovom veku; chvíľu bola veľmi seriózna a o sekundu neskôr bezočivá a nenútená, jej osobnosť sa neprestajne menila. Roztiahla ruky a s nevinným výrazom vykríkla: „Prečo by sme nemali mať právo kritizovať, myslieť si o ľuďoch, že sú svine a debili, aby sme nevyzerali zatrpknuto a žiarlivo? Všetci sa správajú akoby sme si boli všetci rovní, bohatí, vzdelaní, mocní, bieli, mladí, muži, šťastní, zdraví, a mali veľké auto... Veď to nie je pravda. Takže mám právo hulákať, mať zlú náladu, neusmievať sa stále blažene a povedať si svoj názor, keď vidím niečo nenormálne a nespravodlivé, a dokonca aj urážať ľudí. Je mojím právom hundrať.“ v„Áno, ale... unavuje to. Dajú sa robiť aj lepšie veci, nie?“ „Máš pravdu,“ pripustila Clémence. „Míňať energiu na niečo, čo za to nestojí, je hlúposť. Treba si nechať sily na zábavu.“ „A na prechádzky po nábreží.“ „Prechádzky po nábreží... To sa spieva v jednej pesničke, že?“ Clémence zanôtila neurčitý nápev. Šli po chodníku v dave robotníkov a nezamestnaných, študentov, starcov a detí. Obchody, pekárne a banky boli stále plné tých farebných guľôčok, ktorými sú ľudia v cirkulačnom aparáte mesta. Priamo pred nimi prešlo trúbiace auto. Zastavilo o desať metrov na červenú. Clémence chytila Antoina za rameno. „Zatvor oči!“ rozkázala mu. „Mám pre teba prekvapenie.“...