Spouštěč

Vo mne obalka na prvy pohlad evokuje sialenstvo. A tipujem spravne. Wulf Dorn sa zatial v kazdej svojej knihe zameriava na psychiku postav. Tomu priraduje aj prostredie, dej sa odohrava na psychiatrickej klinike. Uspesna psychiatricka Ellen ma vsetko. Priatela, krasny dom, oblubeneho kocura, pracu, ktoru miluje a ktorou zije. Lesnu kliniku - ustav, v ktorom pomaha spolu s kolegami ludom s roznymi psychickymi problemami - povazuje za svoj druhy domov. Je tu spokojna, citi sa v bezpeci. Dovtedy, kym v jeden vecer nespravne diagnostikovany chlapik nechce spachat samovrazdu s fenom pri napustenej vani. Dovtedy, kym v izbe cislo 7 nenajde neskutocne dobitu mladu zenu. Krci sa v kute a caka na prichod Cierneho muza, pretoze jemu sa neda ujst. Najde ju, vzdy, vsade. A spolu s nou si vezme i Ellen... Mavli by ste rukou, vsak ste na psychiatrickej klinike, ktora je plna blaznov. Nuz len to by sestra na prijme v sluzbe nemohla tvrdit, ze na cisle 7 ziadna pacientka nieje ani nebola. . Wulf sa vie skvelo pohrat aj s myslienkovymi pochodmi citatela. Pod nos vam predklada fakty, z ktorych si lahko domyslite kto, kde, preco. Az je to nudne. Lenze po par strankach vasu istotu totalne zrusi a podsuva nove fakty, nove teorie. V konecnom dosledku zistite, ze neviete absolutne nic. Pribeh je zaujimavy, putavy, ak si aj odmyslim vsetko co sa dialo, stale tu ostava jedna podstatna vec. To, aky silny vplyv moze mat traumatizujuci zazitok z minulosti na osobnost cloveka. Ze ak sa prederie na povrch dlho potlacany strasny zazitok, clovek sa dokaze zmenit z minuty na minutu. Ze aj dokonalost moze v sebe ukryvat sialenstvo. Staci len jeden banalny spustac...