Pevnosť s deviatimi vežami

Pre mladého Kvajsa bol Kábul mestom záhrad, kde zo strechy domu starého otca púšťal s inými chlapcami šarkanov, zatiaľ čo jeho rodičia, strýkovia, ujcovia a tety popíjali čaj pri obruse rozprestretom na tráve. Bol to čas, keď sa rozprávali príbehy, recitovali básne, obchodovalo sa s kobercami a dohadovali sa manželstvá.

Zrazu vypukla občianska vojna. Štvrť, v ktorej Kvajsova rodina žila, sa ocitla na frontovej čiare konfliktu. Keď okolo domu začali dopadať rakety, museli opustiť všetko, čo mali, a uchýliť sa do starej pevnosti o niekoľko ulíc ďalej, kam ešte paľba nedoľahla. S narastajúcim násilím a nebezpečenstvom sa Kvajsov otec rozhodne opustiť krajinu a odviesť aspoň svoju najbližšiu rodinu do bezpečia. Bravúrne napísaný autobiografický román je dojímavým záznamom o tom, ako človek prežíva v zajatí strachu a brutality, svedectvom o dôležitosti rodiny vo chvíľach, keď sa sused obracia proti susedovi, ale i drastickým pohľadom na desaťročie Afganistanu pred zásahom NATO. Z anglického originálu A Fort of Nine Towers (Farrar, Straus and Giroux, New York 2013) preložil Jozef Kot. Ukážkaz textu Pretrel som si oči a obzrel som sa. V rozličných častiach záhrady všetci strýkovia kopali úzke hlboké jamy. Pracovali potme. Nikto sa neodvážil zapáliť lampáš. Bol by to cieľ pre ostreľovačov. Podišiel som k jednému strýkovi a spýtal somsa ho, prečo v tomto nočnom čase kope jamu. Neodpovedal mi. Pobral som sa za ďalším strýkom a položil som mu tú istú otázku. Ani on mi neodpovedal. Vrátil som sa do suterénu, aby som sa na to spýtal otca. No otec pri mame neležal. Mama, sestry a najmladší brat spali ako zarezaní. Chytro som sa vybral do časti nádvoria, kde bol náš príbytok. Otec kopal jamu pod morušou, na ktorú sme radi liezli. „Ocko, čo to robíš?“ spýtal som sa. Prestal kopať a pozrel na mňa. „Choď spať,“ odvrkol. Správal sa ku mne drsne. „Prečo všetci kopú jamy?“ vyzvedal som neodbytne. „Už som ti povedal, aby si šiel spať,“ takmer vykríkol, no dosť pritlmene, akoby nechcel, aby nás niekto počul. Jeho hlas ma vyplašil. Už som sa ho na nič nepýtal. Ale bol som nahnevaný. Namiesto toho, aby som sa vrátil do bezpečia suterénu, zamieril som k našim izbám a vyspal som sa vo svojej posteli. Po toľkých týždňoch na tvrdej cementovej dlažbe suterénu bola veľká slasť ľahnúť si do vlastnej postele. Bolo mi fuk, či ma zasiahne raketa. O niekoľko minút som zaspal ako v oleji a vôbec som netušil, aký zvláštny nový život sa ráno začne pre našu rodinu i pre mňa.