Vyhorení

Vyhorenie – z nesplnených snov, prílišných očakávaní, prepracovanosti, neschopnosti zorientovať sa v zbesilo cválajúcom živote – nielen spája hrdinov Hečkových poviedok, ale odráža aj nový životný prežitok súčasnosti. Hrdinovia Hečkových poviedok sa usilujú zaujať svoje miesto, ale míňajú sa s okolitým svetom, neschopní prispôsobiť sa nárokom doby.

Koniec dvadsiateho storočia bol poznamenaný mnohými zmenami, v ktorých sa nejeden stratil a rezignoval bez boja. Vyhorenie a ľahostajnosť poznamenali aj hrdinu rozsiahlej poviedky Nič. Smrťou blízkych postupne stráca oporné body vo svojom živote, a keď mu nakoniec odíde aj manželka, vonkajší svet sa pre neho stane nepodstatným. Rovnako nepodstatný bol aj on pre vonkajší svet, ktorý si jeho smrť ani nevšimne. Bol outsiderom v spoločnosti, ktorá mala iné kritéria pre úspešný a naplnený život. Mnohé poviedky hovoria o láske, napríklad Adam a Eva. Veľká láska prvých ľudí sa časom vyžila a premenila na ťaživé ticho medzi partnermi. Eva najprv hľadá útechu v kostole a neskôr, podobne ako Emma Bovaryová, si dovolí niekoľko úletov. Nakoniec sa pokorne vraciado tichej domácnosti. Prenikavé filmárske oko autora do podrobností zachytáva nielen prostredie, ale aj duševné pochody aktérov poviedok. Výsledkom je absurdne podrobná správa o stave spoločnosti. V tomto svete nie je miesto pre lásku. Vo svete, v ktorom sa slovo stalo jediným médiom vášne, simulácie kompulzívneho duševného striptízu, volajú po obrazoch osôb, aké by sme mohli zbožňovať. Neprítomnosť blízkeho človeka sa stáva stratou sveta, ktorý by nás dokázal prijať a dať našej existencii zmysel. Boj je mŕtvy, Vyhorení zostávajú bez sĺz, s pocitom konca, ktorý nás sprevádza už viac ako storočie, len si to nedokážeme pamätať. Sme v tejto krajine, v tomto meste, na tejto zemi, v tomto spôsobe fungovania spoločnosti. - Jana Dudková, filmová teoretička a publicistka Poviedky ako obrazy, v ktorých farby citov jemne menia odtiene, splývajú, hoci nikdy nestrácajú zo svojej intenzity a jedinečnosti. Zostávajú verné sami sebe ako osamelé postavy z plátien Edwarda Hoppera. Muži a ženy opustení uprostred davu veľkomesta, uzavretí do svojich malých životov, vyhnaní z raja milencov, z lásky vyhorení... - Aňa Ostrihoňová, Inaque.sk Na čitateľa dolieha ťaživosť okamihu medzičasu, v ktorom sa ocitli postavy a naša spoločnosť. Vyhorení, na rozhraní odchodov a návratov, zožuvaní nefungujúcim rodinným a kultúrnospoločenským životom. Postavy a krajina v terminálnom štádiu hľadania vlastnej ľudskosti a zmysluplnej vízie budúcnosti, chcú vzkriesiť to živé, čo zostalo, ale hypnotizovane zvierajú svoju mĺkvuosamelosť, vyhorené ticho minulosti, ťažobou zlyhaní. - Maja Hriešik, divadelná režisérka a publicistka Marošove poviedky sú detailnými výpoveďami o podrobnostiach. A to je dnes príliš vzácne nato, aby sme si ich osadili do veľkého rámu. - Michal Havran Maroš Hečko je scenárista, básnik, spevák a textár skupín Free Faces, Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant. Medzi jeho projekty patria server Bizarrepublic a festival krátkych filmov Azyl. S Michalom Havranom napísal román Kandidát, ktorý sa adaptuje do filmovej podoby. S Bronislavou Brtáňovou vydal zbierku básní Puítbull Report a s Petrom Balkom a Luciou Potúčkovou zbierku Metrofóbia. Vyučuje na filmovej akadémii v Banskej Bystrici a je lektorom na Letnej filmovej škole VŠMÚ.