Havranie dievča

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca.

Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej. Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti. Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom? Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko... Zo švédskeho originálu Krakflickan (Viktoria Bergmns Svaghet) preložila Jana Melichárková. Ukážka z textu V tele sa jej napne každý sval a vystrašená na smrť sa začína brániť. Havranie dievča ho schmatne za vlasy, tak surovo, že sa trhajú vo veľkých chumáčoch. Udrie ho. Do hlavy, do tváre, po tele. Z uší a nosa mu crčí krva v jeho očiach vidí po prvý raz hrôzu a potom ešte niečo iné. Hlboko v očiach nechápe, čo sa deje. Havranie dievča udiera a udiera, a keď sa už nehýbe, údery zoslabnú. Plače a nakloní sa nad neho. Nevydá zo seba ani hláska, iba tam leží a zíza na ňu. V očiach nemá nijaký výraz, ale hýbu sa a žmurká nimi. Jeho dych je rýchly, v hrdle mu chrčí. Cíti závrat a telo má ťažké. Ako v hmle vstane, opustí mólo a zoberie veľký kameň z brehu rieky. Keď sa k nemu vracia s kameňom v ruke, robia sa jej kruhy pred očami. Úder namierený na hlavu vydá zvuk, ako keď niekto skočí na jablko. „To nie som ja,“ povie. Potom nechá jeho telo skĺznuť do vody. „Teraz musíš plávať...“